Panna Mária chce, aby sme žili úprimne a jednoducho. Tvrdí Ivetka z Litmanovej, ktorej sa Panna Mária mala zjaviť.

Foto: Vít Janeček

Pútnické miesto v Litmanovej nie je neznámy pojem. Na hore Zvir videla a hovorila s Pannou Máriou. Zjavenia pokračovali päť rokov. Nasledoval tlak z rodiny a od cirkevných predstaviteľov, aby si nevymýšľala, nemilosrdné očakávania od veriacich a pokus o samovraždu. Práve preto si cení, že ostala normálna. O Božej Matke, o jej slovách Slovensku i o vlastnom živote hovorí Ivetka Hudáková – Korčáková (38) z Litmanovej.

Patríte medzi ľudí, ktorí videli na zemi Pannu Máriu. Aká bola?

Prekonala všetky ľudské očakávania. Bola stelesnením toho najlepšieho a najkrajšieho, čo si vieme predstaviť. Jej krása nebola len fyzická, neostávala na povrchu, ale presakovala celé jej bytie. Bola to krása, ktorá hreje pri srdci. Od prvého okamihu nám bola blízka.

Koľko mala rokov?

Vyzerala mladá a zároveň bola matkou. Je to ťažké vyjadriť, lebo v tom okamihu sme nevnímali čas. Ak by som to však mala nejako časovo ohraničiť – mohla mať 19 – 20 rokov.

Podobala sa na niektorú zo sôch, ktoré ste predtým videli? Prípadne videli neskôr?

Uvažovala som o tom, no žiadna zo sôch mi nepríde podobná a to preto, že najvýraznejší na stretnutí s ňou bol spôsob, akým na mňa hľadela.

V čom bola oblečená?

Prichádzala oblečená veľmi jednoducho, väčšinou v bielych šatách a mala modrý plášť.

Často spomínate, že bolo silno cítiť nehu a materinskú lásku. Ako sa to prejavovalo?

Veľmi jednoducho – cítila som sa úplne prijatá. Prijatie je maximum, ktoré vám môže ten druhý dať, keď vás prijme so všetkým. Aj s tým temným. Keď vás objíme.

Zazneli počas zjavenia aj nejaké slová?

Pri prvom nie. Iba mlčky prišla, bola celý čas ticho a my sme vedeli, že sa za nás modlí.

Čo predchádzalo prvému zjaveniu?

Strach. Počuli sme šramot a hluk, ktorý sme si nevedeli vysvetliť. Najskôr sme si mysleli, že sú to ľudia, ktorí prichádzajú z Poľska, pretože chatka, v ktorej sme boli, je neďaleko poľských hraníc. Keď sme to vylúčili, pretože sme cez škáru von nikoho nevideli, dostali sme príšerný strach, lebo sme nevedeli, čo to môže byť. Katkin mladší brat navrhol, aby sme sa modlili. Bol na prvom svätom prijímaní a tam sa učili, že ak sa boja, majú sa modliť. Je to zvláštne, že to napadlo jemu a ešte zvláštnejšie preto, lebo zjavenia nemal a nič nevidel. Spätne to vnímam tak, že tam bol na to, aby sa to celé spustilo modlitbou.

Čo mohlo byť príčinou toho zvuku?

Neviem, čo to bolo. V každom prípade nás to viedlo k dobrej veci. Človek potrebuje niekedy takéto nepochopiteľné zásahy do života, aby porozumel, aby urobil veci, ktoré mu na prvý pohľad vôbec nie sú prirodzené.

Spomenuli ste si na niekoľko slov modlitby „Mária, Matka naša, skry nás pod svoj plášť…“ Odkiaľ ste ich poznali?

Netuším, možno som tie slová predtým niekde počula, no nepamätám si na to. Pre mňa to bola v tej chvíli modlitba, ktorá vychádzala zo mňa a z môjho srdca.

Čo znamená táto prosba pre vás dnes?

Utiekanie sa k istote.

Tvrdíte, že počas prvého zjavenia ste mali jedenásť rokov a neboli ste zbožné dievča, teda vhodný kandidát na zjavenie. Prečo?

Mala som 11 rokov, Katka mala 12. Počas piatich rokov zjavení som sa stretla s mnohými očakávaniami ľudí a ich sklamaniami v tom, aké sme. Súvisí to možno so zjednodušenými a naivnými predstavami o dokonalosti. Je to paradoxne opačný postoj, ako ten, ktorý mala Panna Mária – bezvýhradné prijatie. Áno. Myslím, že vďaka tomu som to vydržala, že to ona kompenzovala. Nahrádzala to, čo mi chýbalo v ľudskej realite.

Zamýšľali ste sa nad tým, prečo si Panna Mária vybrala práve vás?

Uvažovala som nad tým často. Pravdepodobne som potrebovala niečo takéto zažiť, aby som sa obrátila, toto mala byť moja cesta k Bohu. Prečo takto, to nikto nevie.

A prečo si Panna Mária vybrala Slovensko a práve tieto roky. Potrebovali sme to my?

Bolo to po revolúcii – deväťdesiate roky, myslím, že sme potrebovali nejaké vedenie alebo volanie k modlitbe. Po komunizme nastala nová etapa… a sloboda nie je výhra v lotérii. Potrebovali sme modlitbu.

Často hovoríte, že Panna Mária neprišla povedať svetu nič nové. Čo prišla zopakovať?

Myslím, že všade, kam Panna Mária príde, nielen u nás na Slovensku, chce obnoviť našu vnímavosť. Chce vyliečiť našu necitlivosť. Prichádza, aby sme to, čo chápeme ako samozrejmé, videli v novom svetle.

Mali ste sama pochybnosť, či sú zjavenia skutočné, prípadne či ste naozaj videli Pannu Máriu?

Po prvom zjavení som pochybnosti nemala. Bolo mi to jasné, celá udalosť bola taká číra, že som vedela, že to bola ona. Pochybnosti sa začali až vtedy, keď sme prišli domov a porozprávali sme rodičom to, čo sme videli. Vznikli až vo svete dospelých, u mojej či Katkinej mamy, čo je pochopiteľné. Dnes však chápem, že ak by prišlo moje dieťa, že videlo Pannu Máriu, tiež by som nepovedala: v poriadku, dobre. Tiež by som to nejako riešila a pochybovala by som o tom. Pochybnosť je neodlúčiteľne spätá s vierou.

Čím všetkým ste si museli prejsť?

Mali sme viaceré rozhovory so psychiatrami a psychológmi. Počas zjavení skúšali, ako fungujú naše zrenice a niečím nás pichali a sledovali, ako budeme reagovať na bolesť či hluk – ako fungujú naše zmysly. Mali sme tiež mnohé rozhovory s kňazmi. Rozprávali s nami oddelene, či sa nepomýlime v tom, čo sme hovorili. A bol tam predovšetkým nátlak, že ak si vymýšľame, čo všetko sa stane, aké to bude mať následky a aké zlé veci to spôsobí. Bol to obrovský tlak. A mal spôsobiť to, aby sme sa báli. Aby v tom strachu vyšlo najavo, či je to pravda, alebo si vymýšľame.

S akými reakciami ľudí ste sa stretávali?

Na začiatku bolo viac zlých reakcií. A ako pre dieťa bolo pre mňa dôležité, čo si myslia dospelí, a preto to bolo bolestivé. Chodili sme do školy, ktorá bola komunistická a tam bol výsmech častý. No čím ďalej, tým som to ľahšie niesla. Až som dospela k tomu, že je jedno, čo si kto myslí a ako to hodnotí, pretože na tom, čo sa stalo, už nič nezmení.

Čo vám dalo silu to vydržať?

Myslím si, že sme to vydržali iba vďaka tomu, že sme ju skutočne smeli stretnúť, že to bola naozaj ona.

Ako dlho zjavenia trvali?

Začali sa 5. augusta 1990 a skončili 6. augusta 1995. Prvý rok prebiehali každý týždeň. Počas prvého roka zvolávala Panna Mária všetkých, aby sa prichádzali modliť ruženec. Chodilo tam niekoľko starších žien z dediny a deti. Po roku povedala, že bude prichádzať vždy v nedeľu po prvom piatku. Želala si tiež, aby sa ľudia chodili na toto miesto spovedať. Tým, že sa predstavila ako Nepoškvrnená Čistota, vyjadrila práve tým menom hlavnú tému a milosť, ktorú priniesla, a to čistotu srdca.

Ako prebiehal váš dialóg s Pannou Máriou?

Katka prvé zjavenia videla aj počula, potom prestala počuť. Odohrávalo sa to myšlienkami. Neotvárala som pri tom ústa, rovnako ako ani ona nie.

Čo ste vnímali ako najdôležitejšie?

To hlavné, s čím prišla Panna Mária do Litmanovej bolo, že človek potrebuje poznať svoje vlastné srdce, aby mohlo byť očistené. Ona prišla, aby to bolo možné, aby nás mohla uzdravovať, aby sme sa nechali uzdraviť. V jednom videní nám Panna Mária kázala, aby sme sa otočili. Bolo to ešte počas prvého roka, keď chodilo na zjavenia pár žien z dediny. Prikázala nám to po prvom piatku a tí ľudia mali doráňané a skaličené tváre. Bol to obraz toho, že nás spovede neuzdravujú, že často robíme veci len naoko. A že nemajú dopad na náš život. Ona prišla, aby boli tieto veci v našom živote ozajstné. Aby nás zasahovali, aby sme ich robili a žili autenticky.

Čo to znamená?

Znamená to, že sa usilujeme byť k sebe úprimní a vnímaví. Odvážime sa stretnúť seba samých v akomkoľvek stave. Pretože ak človek nevytvorí vnútorný priestor pre seba, pre svoju dušu, nemá kam by pozval Boha. Boh, ak chceme, vstúpi všade tam, kde sme naozaj prítomní. Poznáme podobenstvo o márnotratnom synovi a milosrdnom otcovi. O synovi, ktorý odchádza do sveta „na skusy“ a keď sa vracia, spoznáva sám seba a vtedy tam vstupuje otec.

Vedeli ste, ktoré zjavenie bude posledné?

Raz mi Panna Mária povedala, že to nasledujúce zjavenie bude posledné. Povedala som to aj Katke, obidve sme to vedeli.

Čo sa dialo s vaším životom po zjaveniach?

Strmhlav som sa vrhla do svojich mindrákov a pochybností. Bála som sa žiť bez zjavení, nevedela som si to predstaviť. Zjavenia boli mojich pár okamihov, v ktorých som sa cítila byť prijatá a milovaná.

Čo sa dialo ďalej?

Mala som veľký strach a cítila som sa osamotená. Viedlo ma to k tomu, že som vstúpila do jedného spoločenstva. Mala som pocit, že som stratená a že tento vstup problém vyrieši. Čím dlhšie som tam bola, tým väčšmi som vnímala, že tam nepatrím. Otázka bola, ako to vyriešiť. To, že som do tohto spoločenstva vstúpila, bola v prvom rade dobrá vec pre ľudí, lebo to naplnilo ich očakávania, že takto sa má správať vizionár. Nevedela som, ako nájsť cestu von.

Čo nasledovalo po deviatich rokoch?

Nemala som žiadnu školu, žiadny papier. Nevedela som, ako si na seba zarobiť. Jediná výhoda bola, že som rozprávala plynulo po nemecky, tak som si našla prácu opatrovateľky v Nemecku.

Jeden zo smutných medzníkov vo vašom živote bol pokus o samovraždu. Spomínate, že vtedy ste si uvedomili, kam je až človek schopný zájsť. Čo to znamená?

Niekedy vidíte niečo na inom človeku a poviete, že vám sa to nestane.

Čo sa vtedy prihodilo?

Keď som sa po roku v spoločenstve pokúšala prvý raz z neho odísť, mala som šestnásť a chcela som sa vrátiť domov. Moja mama žila v dedine, ktorá ponúkala tisíc spôsobov odsúdenia, každý má pocit, že každému vidí do taniera. Keď som vtedy povedala, že chcem ísť domov, rázne nesúhlasila, že to teda nie, že sa nemôžem vrátiť. Pozerala sa na to zo svojho pohľadu, nevedela to ustáť, pretože to bola hanba. A ja som zrazu cítila, že nemám kam ísť. Nemám domov. Mala som pocit, že cesty sú pre mňa uzavreté. Jediný spôsob, ako to vydržať sama so sebou a neklamať, bol skončiť to. Vnútorne som krok k samovražde spravila.

Cítili ste v týchto okamihoch blízkosť Panny Márie?

Po poslednom zjavení som sa cítila opustená. Bol to ťažký zápas prijať, že musím kráčať životom bez zjavení. Mala som ťažké srdce na Pannu Máriu… Ako ma mohla takto nechať? Pamätám si, že keď som vtedy prišla na horu, kľakla som si pred lavičku a spustila som obrovský plač. Pre mňa tie slzy vyjadrovali všetko. Cítila som jej prítomnosť v smútku a bolesti, len som nevedela prijať jej pomoc.

Kedy sa to dlhé obdobie trápenia zmenilo?

Bola som nútená vrátiť sa do Starej Haliče, aj keď som všade zvestovala, že odchádzam. Dokonca som mala všetky veci pobalené v aute. Musela som sa vrátiť a strávila som celú noc v kaplnke. Pochopila som, že to, čo vnímam, je správne, ale ešte nenastal čas, že si musím počkať na okamih, keď budem schopná s pokojom odísť, a určite by som už pred ničím nechcela utekať, stálo ma to totiž viac, než som bola ochotná pripustiť.

Hovorí sa, že Božie dielo sa pozná po ovocí. Je dnes už ovocie daných zjavení?

Ak hovoríme o zázrakoch, sú ľudia, ktorí predniesli, že boli uzdravení. Viem o uzdravení jedného dievčatka z rakoviny.

Miesto zjavenia je vyhlásené za pútnické miesto a zjavenia Cirkev skúma. Viete, ako vyzerajú tie vyšetrovania dnes?

Už veľmi dlhý čas som nestretla komisiu, no viem, že existuje a že sa stretávajú.

Kedy ste s nimi hovorili naposledy?

Už si nepamätám. Sú to roky.

Ako sa modlí ruženec vizionár?

Keď mi je zle, modlím sa ruženec. Keď sa cítim dobre, modlím sa navyše rozjímavý ruženec. Človek má dostatok fantázie, aby ju mohol nechať pôsobiť na svoju dušu.

Aký je to rozjímavý ruženec?

Napríklad sa modlíte desiatok o narodení Ježiša v Betleheme, zavriete si oči a skúsite si to predstaviť. Predstavujem si, ako by som sa cítila, kebyže kráčam do maštaľky v Betleheme. Snažím sa ísť po stopách tej udalosti, čo to vo mne vyvolá… Vy ste trochu zvýhodnená, lebo zatiaľ čo my si predstavujeme Božiu Matku, vy ste ju videli (úsmev). Všimla som si, že často hovoríte o tom, ako vyzerala. Zaujímavé je, že keď si zavriem oči, nevidím žiadnu tvár. Mám pocit blízkosti.

V modlitbe sa obraciame na Pannu Máriu. Na čom jej najväčšmi záleží?

Prosí nás o modlitbu a vyzýva nás, aby sme žili jednoducho a boli úprimní. Ak chce, aby sme sa postili, aby sme išli na liturgiu či omšu, je to preto, lebo jej na nás záleží a chce, aby sme objavili život, ktorý je krajší a plnší.

Čo sa zvyknú pýtať ľudia, keď sa dnes s vami stretnú?

Často sa pýtajú, ako Panna Mária vyzerala, ako to bolo prvýkrát a pýtajú sa na posolstvá.

Sú okamihy, kedy by ste chceli Božiu Matku znova vidieť?

Po tom všetkom, čím som si prešla, by som ju chcela vidieť vtedy, keď bude chcieť byť sama videná.

Ak bude to najbližšie stretnutie po vašej smrti, premýšľali ste, čo by ste jej povedali?

Zatiaľ, aj keď si to predstavujem, mám v sebe mlčanie a ticho.

Povedali ste, že najväčšia skúsenosť je, že ste po tom všetkom ostali normálna. Prečo?

Lebo normálnosť si u ľudí cením najväčšmi.

Prevzaté: Dokument Ivetka a hora, Vít Janeček, Rudo Prekop