ILP: Rómov sme do osád vysťahovali my, máme preto zodpovednosť.

Ilustračné foto Gipsy Television

“Premiér Matovič ale aj iní predstavitelia štátu v posledných dňoch používajú slovné spojenie rómska osada spôsobom, ktorý navodzuje falošný dojem, že podmienky, v ktorých žijú mnohé marginalizované komunity, sú ich vinou. Aktivita ako prelet vojenského vrtuľníka s europoslancom Pollákom a s novou splnomocnenkyňou vlády takéto nesprávne a negatívne videnie situácie iba umocňuje. Ide pritom o úplne zbytočnú prezentáciu sily vo chvíli, keď sú emócie už i tak vybičované. Nehovoriac o nákladoch na takéto manévre, za ktoré by sa dali poskytnúť dezinfekčné a ochranné prostriedky tisícom ľudí a tak reálne zabrániť šíreniu nákazy,” upozorňuje riaditeľ Inštitútu ľudských práv (IĽP) Peter Weisenbacher.

Osady, ako ich poznáme dnes, pritom vznikali nedobrovoľne. Boli hlavne výsledkom práce nacistov. Obydlia, o ktorých sa často hovorí, že stoja na cudzích pozemkoch, boli postavené v súlade s vtedajším zákonom. Po rozsiahlych deportáciách Židov sa rasistické zákony sprísnili aj voči Rómom. Nebol záujem ich úplne likvidovať - narozdiel od Židov nemali majetky, ktoré by si vzali arizátori - ale bol záujem ich “nevidieť”. Rómske obyvateľstvo tradične žilo vo “svojej časti” dediny. Od roku 1941 však platila vyhláška Ministerstva vnútra (podpísaná neslávne známym Alexandrom “Šaňom” Machom), neskôr sprísnená, kde sa prikázalo odstrániť obydlia Rómov tak, aby ich nebolo vidieť z frekventovaných ciest alebo z vlaku. Obce mali odsunúť Rómov preč, na odľahlé miesto a vysporiadať pozemky pod novou osadou. Takto vznikla napríklad aj osada Letanovce. Povojnové Československo aj komunistický režim pristupoval k Rómom inak a mal veľké plány integrácie. Veľkým problémom bol odpor väčšinového obyvateľstva (Slovákov). V mnohých dedinách jednoducho nedopustili miestni obyvatelia, aby sa Róm, a to s akýmkoľvek sociálnym a pracovným statusom, nasťahoval späť do obce.

“Celoštátny súpis uskutočnený v roku 1947 potvrdil, že tisíce Rómov spontánne odchádzali do Čiech za prácou a pre odstraňovanie vojnových škôd v najväčších priemyselných mestách boli nepostrádateľnými pracovnými silami. Mnohí sa brigádnickou prácou, aj na základe náborov, snažili zarobiť čo najviac peňazí, aby po návrate na Slovensko mohli sami riešiť svoj bytový problém a mohli odísť z osady. V polovici 50. rokov stranícke a štátne orgány Prešovského kraja presadili opakovanie obnovy vojnových škôd najviac zničených a vojnou poškodených obcí a domov pod názvom „Akcia P“. Do „Akcie P“ bolo zaradených aj vyše 150 Rómov, ale nemohli dostať štátny príspevok, štátom zaručenú pôžičku, pretože aj napriek tomu, že si zaobstarali stavebný pozemok v obci, stavebný materiál, príslušný MNV pre odpor ostatných občanov nepotvrdil kúpnopredajnú zmluvu na pozemok a znemožnil tak výstavbu,” uvádza historička zo Slovenskej akadémie vied (SAV) Anna Jurová.

V roku 1989 už stálo na území Slovenska len pár tisíc chatrčí, ktoré sa mali v priebehu niekoľkých rokov vymeniť za byty. Po roku 1990 sa ale drasticky znížila štátna bytová výstavba, vzrástla nezamestnanosť a spolu s rozdelením Československa, po ktorom mnohí Rómovia nedostali trvalý pobyt v Čechách, kde predtým pracovali, bolo zarobené na kritickú situáciu. Rómovia sa nemali kam vrátiť a nemali peniaze na kúpu bytov, ktorých sa už stavalo málo. Od 90.-tych rokov počet chatrčí aj osád stúpa, spolu s nezamestnanosťou obyvateľstva. 

“Pozemky pod osadami, ktoré najprv vyčlenila štátna správa za nacistického slovakštátu a ktoré boli znárodnené za komunizmu, sa od 90-tych rokov vysporiadali komplikovane. Rómovia, ktorí v týchto osadách žili, z logiky veci nemali ako preukázať vlastníctvo a tieto pozemky sa neskôr stali zlatou baňou špekulantov a divokých reštitúcií. Medzi špekulantov s pozemkami sa pridal aj súčasný poslanec Marián Kotleba,” dodala programová riaditeľka IĽP Alena Krempaská.